Žijeme 100% odšťavený „happy life“ alebo robíme z neho slabý koncentrát?

Čím väčší výber, tým väčší problém. Nie je to tak? Po vojne sme my, ženy, boli rady, že máme doma muža živého, relatívne zdravého. Nemali veľa do úst a tak aj nezdravý pšeničný chlieb so soľou bol dobrý. Bolo málo. Všetkého. Ale, keď si tí dvaja ľahli do postele, nebolo im viacej treba. Čo tam po nejakom botoxe, sexi spodnej bielizni, stačilo, že sa dožili dneška. Všetkého bolo málo. Ale žili. Neprežívali. Milovali. Radovali sa z maličkostí. I kúsok horkej čokolády im stačil na veľké radovánky. Neskôr, za socíku, sme už boli veľké frajerky, keď sme prišli domov s pomarančmi alebo banánmi. Čo tam po chemických postrekoch. Frajerina je frajerina a krása je krása. Trend trvalých bol v rozpuku. Čo tam po poškodených vlasoch, keď sme sa chceli zapáčiť tomu Janovi s modrými očami. Lebo rande s najväčším fešákom zo školy, to už bolo niečo po čom sme túžili celú strednú. A keď to vyšlo, šup-šup zarobiť na rodinu, naučiť sa parené buchty a byť ukážkovou ženou v domácnosti. Bývali sme skromné, kedysi. A veru menej nám ku šťastiu chýbalo ako dnes.

Pomýlené priority alebo nový životný štýl?

Časy sa zmenili a zmenili sa aj naše očakávania od života, alebo dajme tomu nazvime to životné méty. Robert Waldinger, riaditeľ Harvardovej štúdie o „Adult development“, sa na tému šťastný život v 21.storočí vyjadruje nasledovne: „V nedávnom výskume sa ľudí v strednom veku pýtali, po čom v živote túžia najviac a viac ako 80% opýtaných sa vyjadrilo, že ich hlavnou métou je zbohatnúť. Navyše, 50% tých istých mladých uviedlo, že ich ďalším veľkým životným cieľom je byť slávnym. Všade nás nabádajú byť v práci snaživejšími a viac toho dosiahnuť. Máme dojem, že práve to sú veci, ktoré nám k šťastnému životu treba.“ A má pravdu. Priority sa za tých pár rokov zmenili. Zmenila sa výchova detí, vzory mladých i spomínané životné méty dospelých. Už nám nestačí byť zdravý, spomínať na obité kolená z detstva, len tak-tak si dorobiť maturitu, potom skočiť na úrad, prevliecť si svadobné prstienky a už len počkať, kde nás vietor zavanie. Ten vietor by nás určite zavial na dobré miesto, kdesi by sme sa usadili, na konci mesiaca počkali na výplatu, z ktorej by sme vyžili celkom slušne, raz za rok si dopriali dovolenku.

Dnes sa to už, ale nenosí, aby nám ku šťastiu chýbalo len toľko, že sedíme celá rodina v nedeľu za stolom a zaprajeme si dobrú chuť. To je málo. Treba byť ambiciózny a chcieť viac. Byť in, znamená, byť úspešný, dokonalý, slávny, bohatý. A byť šťastný, samozrejme, nech to stojí, čo to stojí. Vidieť to musí byť.

A tak ideme do drahšej reštiky, dáme si voľajaké morské príšery, lebo sú v kurze. Tí mladší z členov rodiny „postnú“ upravené foto na sociálnu sieť, nech si zdvihnú status v škole a staršie ročníky si ešte stihnú vybaviť zopár pracovných telefonátov, lebo to nepočká, nevadí, že je nedeľa. Treba pracovať viac, lebo prémie odcválajú ku kolegovi. No a potom sa všetci začnú prehrabávať medzi položivými potvorami na tanieri, dúfajúc, že niekde medzi nimi nájdu aspoň za vidličku šťastia, za ktorým sa tak celý život ženú. Uhm, nejako im to nechutí, odsunú tanier pred seba, zavolajú čašníka. Kiež by mali viacej času a išli sa najesť ku babke na Záhorie, síce tam nie je signál, ale buchty s domácim džemom sú buchty s domácim džemom. A spokojné brušká sú spokojné brušká. Lenže babka je ďaleko a tlak spoločnosti je blízko. Víťaz je jasný.

happy life

Rozmeňme si to na drobné..

Rozmeňme si ten náš život v dvadsiatom prvom storočí na drobné. Ono sa nám v podstate tak zle nežije, len sa zvýšili naše požiadavky a zmenili naše priority. Do toho sa primiešalo trošku demokracie okorenenú o byrokraciu, primiešalo sa tam aj zopár lyžíc feminizmu i nárokov na ženy v domácnosti, v práci, v súkromnom živote. A potom sa rieši ešte spoločenský status žien a mužov (to sa už  nerozdeľuje). Vznikol nám z toho taký poriadny guláš, ktorý väčšinou nechutí starej generácií, generácií povojnových detí a tak, veď viete. Potom týmto eko, bio, raw gulášom kŕmime naše deti. Musia z nich vyrásť super skvelé bytosti. Treba ich cepovať, treba tomu dať angličtinu už od škôlky, prihlásiť na šerm, lebo je to trendy a tí rodičia, čo majú hlbšie do vrecka, tak na kone. Púšťať len dokumenty, aby z nich vyrástol čistý predpoklad na Harvard. Samozrejme, sa to nezaobíde bez zákazov, príkazov, ale naše deti sú uvedomelé, alebo len prijali dobu takú, aká je a akosi podvedome tušia, že nemajú moc na výber. Musia sa už len ticho zmieriť s tým, že dnes nie je nič samozrejmosťou a keď budú takí starí ako ich tatkovia, budú musieť makať dva-krát viac, lebo doba je rýchla a nároky rastú s každým dňom. Len, aby pri tej honbe nezabudli na to, či ten Harvard je naozaj to čo chcú, a či by nebolo lepšie ostať tu, doma, a popri škole chodiť na hodiny tanečnej, lebo krútenie bokov im ide akosi nápadne lepšie ako matika a rovnice.

happy life

Keď si chceme dať chleba so soľou ale skončí to pri antistresových omaľovánkach.

Connor Franta, to je taký zádumčivý mladík pochádzajúci z Californie. V 25 rokoch už toho stihol dosť. Vlogger, spisovateľ, podnikateľ, New York Times bestselling autor to je len zopár jeho statusov. Ešte pred tým ako zožal najväčšiu slávu a úspech si prešiel postpubertálnymi depkami. Ťažkými depkami, ale dostal sa z toho. Doslova sa z toho vypísal. Jeho druhá kniha Note To Self sa stala The New York Times bestsellerom a poviem vám, veru, píše ako Boh. Ako 25 ročný Boh prózy. V jednom príbehu hovorí o tom, že stratíme seba pokiaľ sa budeme celé roky snažiť byť niekým, kým sme nikdy nechceli byť. Myslím, že tomu mladému chalanisku by sme mali dať v dnešnej dobe za pravdu. Koľkí z nás nasledujú trendy, ktoré ich nebavia, robia veci, ktoré sú im proti srsti, ale robia to, lebo to je predsa ten happy life, no nie? To je to, o čom je 21.storočie. Treba hovoriť na všetko áno, byť super cool týpek, najlepšie hipster, s vymakaným instagamom, so slušným prehľadom o verejnom dianí a nezabudnúť na pekáč buchiet na bruchu. Ale baby, vy sa tam nesmejte popod nos. Pre nás to platí dvojnásobne. Treba chodiť ráno behať, piť špenátové smoothie, potom šup-šup do roboty, byť asertívna, flexibilná a milá na nemilého šéfa i na otravnú kolegyňu. Opovážiš sa neísť na hodinu pilatesu, žiadne výhovorky, kričí na teba motivačná obrazovka v telefóne. A keď prídeš domov máš chuť na ten chleba so soľou, ale nemôžeš, lebo to sa nepatrí, teraz nie je in, jesť chleba. A tak si teda otvoríš chladničku a kukáš do nej. Nemáš moc na výber, buchty si sa robiť nenaučila a ani guláš nevieš spraviť. Tak ju teda zatvoríš. Ono ti to zrazu príde všetko ľúto. Že nevieš tie buchty, že babka tu už nie je, a nemáš sa ich ako už naučiť. Že rodičov si nenavštívila už strašne dlho, lebo kvôli tomu by si si musela zobrať dovolenku v práci a to teraz nejde. A tá práca je tiež taká nemastná – neslaná. Hrabať sa medzi papiermi, teda rozumej, byť sekretárka šéfa, je síce fajn robota, ale od tvojej vysnenej práce to má veru ďaleko. No pred kolegyňami to hráš, že si nad vecou. A čo manžel, nenájde si inú, krajšiu, mladšiu, s menšími vráskami? Už nepatríš medzi tie najmladšie predsa. Behá ti to hlavou a tak teda zatneš zuby a prídeš o hodinu neskôr domov, lebo si sa ešte išla vypotiť do telocvične, hoci ťa to vôbec ale že vôbec nebaví. Stále stojíš pred tou chladničkou.

Hlad si nakŕmila tvojimi starosťami, teraz by to bolo treba spláchnuť voľačím omamným a bublinkovým, ale to nie, to sa nesmie na to sú tu antistresové omaľovánky. Tak si teda zasvietiš lampičku, rozložíš farbičky na stôl a maľuješ o stošesť.

No neprešlo to ani po prvej, ani po druhej omaľovánke. Máš chuť to zabaliť, alebo ešte lepšie, vyjsť si von s kamoškami na dva deci červeného a spoločne tak prísť na odpoveď tohto rébusu. Lenže prvá nedvíha, druhá je pri malom a tá tretia je na nočnej. Tak teda zhasneš lampičku a dáš sa do pyžama.  Žeby happy life vyzeral byť taký „načančaný“ len zvonku? Žeby vôbec nebol taký vo vnútri?

happy life

Radosť bez umelých filtrov ešte nevymrela.

Jedna moja kamarátka vedie taký ten klasický model moderného života. Čiže veľa práce a ešte viac voľno-časových aktivít. Pracuje ako hlásateľka v rádiu, po večeroch sa učí texty do divadla a cez víkendy chodí na premiéry. Je skromná a tak oddychuje málo. So žúrkami to vzdala už v prvom semestri na výške, lebo to by nedotiahla tam, kde je teraz. Ale nebanuje. Minule sme sedeli na káve, u nej to bola asi piata v poradí, u mňa len druhá, a tak sme debatovali. Čo ma na nej najviac zarazilo bolo, že ona bola tak nefalšovane šťastná. Išla z nej energia. Opisovala mi zážitky z roboty s takou verbou a nadšením, že som sa nestíhala čudovať a popíjala pri tom všetkom jej dlhoročnú lásku. Silného turka, bez cukru a bez mlieka, lebo tak to má rada. A meniť to nebude, aj keby prišiel hocijaký trend ako tekvicové latté či matcha čaj. Nič viac jej v tom momente nechýbalo. Je ten typ modernej baby, ktorá vyžmýkala všetko z príležitostí, ktoré jej dnešná doba ponúkla a využila to v svoj prospech. Investovala do toho čas, úsilie a hlavne to robila od srdca. Zistila, kým v skutočnosti je a čo v živote chce dosiahnuť, to bolo už len krôčik k tomu, aby to dotiahla tam, kde je teraz.

Síce to stojí sem-tam kruhy pod očami i drahé korektory, ale určite to nestojí fľašu vypitého vína a výčitky svedomia z nevyužitých príležitostí a nesplnených snov. Takže, milé žienky, nebojte sa, existujú i také exempláre, ktoré žijú šťastne a úspešne. Nie je z nich žiaden koncentrát.

Ďalšia známa chodí ku sestre na hodiny skupinového cvičenia. Je to pani v stredných rokoch, ktorá tak povediac nerieši kalorické hodnoty a statočne ignoruje ručičku na váhe. Na cvičenie chodí vyvenčiť svoje endorfíny, jednoducho, ju to baví a tak cvičí. Nie pre okolie, aby mohla zapadnúť do skupiny privilegovaných žien s konfečnou veľkosťou 36. Cvičí pre seba, pre radosť, pre dobrý pocit. Poviete si, že ako môže taká žena zapadnúť do tohto sveta? No čudovali by ste sa. Raz sa mojej sestre priznala o živote za dverami spálne. Má frajera, pekného frajera a je spokojný. S ňou i s jej každým kilom, čo má na sebe. Zapadla do jeho života s jej humorom, energiou, vtipom. Je to 100% ona a nikto iný, žiadna podobizeň niekoho iného. A ľudia ju berú. Majú ju radi tak ako má ona rada svoj život. A možno práve s touto zbraňou by sme sa mali vydať do boja proti fake happy life.

happy life

Čo nás udržiava šťastných a zdravých počas nášho života?

Ak si myslíte, že je to sláva a peniaze, nie ste sami, ale podľa psychiatra Roberta Waldingera sa mýlite. Ako riaditeľ 75-ročnej štúdie o vývoji dospelých (jedna z najkomplexnejších dlhodobých štúdii v histórii), má Waldinger bezprecedentný prístup k údajom o skutočnom šťastí a spokojnosti. V prednáške pre TedX zdieľa tri dôležité ponaučenia získané zo štúdie, ako aj niektoré praktické starodávne múdrosti o tom, ako vybudovať naplnený, dlhý život. Veľmi ma zaujal jeden jeho výrok: „Dobrý život je postavený na dobrých vzťahoch. Dobrý vzťah so sebou samým i s ostatnými je základ pre úspešný a hlavne šťastný život v dnešnej dobe.“  Za mňa mu dávam ÁNO a súhlasne prikyvujem do rytmu hlavou. Možno práve láska voči sebe a ostatným nám otvorí oči a uvidíme svet z lepšieho uhla. Trošku spomalíme tempo a užijeme si to. Možno práve vďaka tomu, že zistíme, kým naozaj sme, sa už nebudeme musieť toľko trápiť nad antistresovými omaľovánkami. A možno, keď znížime trošku z nárokov na seba, nám ostane viacej času a my sa konečne naučíme robiť parené buchty ako od babky. 🙂

CATEGORY: Motivácia, Všeobecné

Alžbeta Jánošíková

Ďalšie inšpiratívne články:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Facebook