Čím väčší výber, tým väčší problém. Nie je to tak? Po vojne sme my, ženy, boli rady, že máme doma muža živého, relatívne zdravého. Nemali veľa do úst a tak aj nezdravý pšeničný chlieb so soľou bol dobrý. Bolo málo. Všetkého. Ale, keď si tí dvaja ľahli do postele, nebolo im viacej treba. Čo tam po nejakom botoxe, sexi spodnej bielizni, stačilo, že sa dožili dneška. Všetkého bolo málo. Ale žili. Neprežívali. Milovali. Radovali sa z maličkostí. I kúsok horkej čokolády im stačil na veľké radovánky. Neskôr, za socíku, sme už boli veľké frajerky, keď sme prišli domov s pomarančmi alebo banánmi. Čo tam po chemických postrekoch. Frajerina je frajerina a krása je krása. Trend trvalých bol v rozpuku. Čo tam po poškodených vlasoch, keď sme sa chceli zapáčiť tomu Janovi s modrými očami. Lebo rande s najväčším fešákom zo školy, to už bolo niečo po čom sme túžili celú strednú. A keď to vyšlo, šup-šup zarobiť na rodinu, naučiť sa parené buchty a byť ukážkovou ženou v domácnosti. Bývali sme skromné, kedysi. A veru menej nám ku šťastiu chýbalo ako dnes.

(viac…)

Facebook