„Skús odrazu prekonať absťák a byť čistý. Je to ťažké, ťažšie ako zvládnuť iné závislosti…“ Úprimná spoveď vyliečenej anorektičky a bulimičky Gabiky

Životná premena, ktorá vám vyrazí dych. Táto žena si prešla doslova peklom. Dlho sa trápila, bojovala, no aj tak spadla opäť na dno. Trpela. A potom opäť vstala a už sa viac nevzdávala. Nakoniec to zvládla. Zvládla vyhrať boj nad anorexiou, nad bulímiou. Jednoducho nad závislosťou. Som nesmierne poctená a vďačná, že vám môžem priniesť úprimnú spoveď Gabiky Weissovej. A pevne dúfam, že medzi jej riadkami nájdete opäť silu pokračovať ďalej pri vašej (akejkoľvek) premene 🙂 .

Kto je Gabina Weissová?

Dnes som v prvom rade mamou. Hlavne v duši, lebo fyzicky ma už moje deti takmer nepotrebujú. Čoskoro z mojich 14 a 16 ročných ratolestí vyrastú dospeláci, a potom už budeme spolu tráviť menej času, však to poznáte 🙂 . Potom som ešte novinárkou. Ale nie v takom tom pravom slova zmysle, lebo som novinárčinu neštudovala a vždy vravievam, že iba rada píšem. Niekedy píšem menej a viac fotím, ale fotenie je vec, do ktorej tajomstiev sa dostávam pomaly a viac-menej svojpomocne, ale za to s veľkým nadšením. Rada by som ho ovládala dokonale, ale to by už asi potom nebolo ono, však?  No a ešte, keď mám veľa práce a písania, vtedy najviac „prokrastinujem“. Pozerám si videá, počúvam kvantá hudby, idem von so psom, vezmem do rúk paličky a brázdim kopce nad našimi vinohradmi, odskočím si na jogu alebo na tréning a potom do krčmičky s mojimi volejbalistami – kamarátmi z detstva a z puberty, s ktorými to ťaháme dodnes. Len už na trochu menej „profesionálnej“ úrovni. 

 

Keby si sa vrátila naspäť v čase a pozrela sa na seba dnešnými očami, akú ženu by si vtedy videla? Skús ju nám charakterizovať a priblížiť.

Neviem, či som bola ženou. Bola som skôr dieťaťom vo veku ženy, len nič nenaznačovalo, že sa ňou chcem skutočne stať. Nejako som sa bála byť dospelá, prevziať zodpovednosť za seba a za svoje činy. Bála som sa sveta, v ktorom sa nedalo žiť inak len „dospelo“ a so všetkými dôsledkami, ktoré dospelosť so sebou prináša. Aj moje telo ostalo tak nejako „detsky“ neženské. Malé prsia, útle boky, chudé ramená a k tomu veľká hlava a oči zľaknutej srnky. Nevedela som, ako žijú dospelí, veď ja som vlastne nevedela ani to základné – ako sa vyjadriť, ako naznačiť, že mi niečo vadí, alebo ma niečo teší, nevedela som povedať, že niekoho ľúbim. Jediné, čo som vedela bolo iba nejesť. Túto svoju schopnosť som zvládala na jednotku, nikto nevedel lepšie „nejesť“ ako ja. Všetko ostatné sa mi akosi rozpadalo pod rukami a vzbudzovalo vo mne pocit, že neviem, nedokážem, nezvládnem, určite pokašlem všetko, čoho sa chytím. A, samozrejme, že všetko, čo spravím, mohlo byť ešte oveľa, oveľa lepšie. S ľuďmi som sa bavila veselo, išlo mi to niekedy lepšie, inokedy horšie, dodnes mi vravievajú, že som bola šašo, pohoďák a bezproblémový typ. A áno, bola, navonok. Vo vnútri som bola kôpka nešťastia, decko bez sebavedomia, človek, ktorý vo svojej hlave všetko riešil týždne, namiesto toho, aby sa na to vykašľal a šiel ďalej.

 

Anorexia a bulímia sú „behy na dlhé trate“. Čo považuješ za prvotný impulz, ktorý ťa na toto naviedol?

Pre anorexiu alebo bulímiu sa človek nerozhodne. Nevstane s predstavou, že si trošku „zablbne“, a potom bude žiť ako predtým. Nie je to nič, čo sa dá jeden deň odštartovať a o nejaký čas len tak zastaviť, nie je to merateľná položka, vtesnaná do presných dátumov. Anorexia a bulímia sa do života „vkradnú“. A kým človek zistí, že s nimi žije v úzkom zväzku, že mu denne zamestnávajú myseľ, že menia jeho myšlienky, že deformujú jeho psychiku, prekrucujú povahu, výzor a fyzickú podobu, býva zvyčajne neskoro.  U mňa to bolo rovnako. Nejako som netušila, že to, čo robím, je život s poruchami príjmu potravy. Dlho som si myslela, že sa snažím zdravšie žiť, že keď vynechám tučné jedlá, organizmus sa mi poďakuje, že keď budem počítať kalórie, budem mať väčšiu kontrolu nad tým, čo jem… Netušila som, že sa odrazu potrebujem kontrolovať úplne celá, že sa môj perfekcionizmus stáva závislosťou a že výkon na 100% mi nestačí, lebo je to málo. Chcela som byť perfektná v škole, perfektná doma, perfektná na ihrisku a vlastne perfektná za každých okolností, lebo veď čo by povedali ľudia, kamaráti, rodičia, keby to tak nebolo…

 

„Až som v tej neskutočnej honbe za dokonalosťou zistila, že už neviem žiť inak a že neovládam svoj život ja, ale ovláda ho čosi neviditeľné a desivo návykové. No a to som už nevedela nájsť cestu späť.“

 

Na každý beh musí mať človek určitú odvahu, silu a vieru. Čo ťa poháňalo vpred, aby si v tom stále pokračovala?

Neviem, či to chcem charakterizovať práve takto, lebo na beh, tak ako ho vníma zdravý človek, je síce potrebná sila a možno odvaha, ale výsledok zvyčajne býva pozitívny, telo sa  zregeneruje, hlava sa dokonale vyčistí a endorfíny sa postarajú o pocit šťastia. Lenže pri anorexii alebo bulímii žiadne šťastie neprichádza, telo chradne a myseľ si neoddýchne, práve naopak. Neustále sa zamestnáva jedlom – tým, ako sa mu vyhnúť alebo ako sa k nemu dostať, ako sa ho zbaviť, ako o ňom klamať, ako ho do tela nedostať alebo ako ho dostať rýchlo von… je to kolotoč myšlienok, ktoré začínajú aj končia pri jedle. Keď sa pýtaš, čo ma poháňalo vpred, myslím, že to bola závislosť. Vlastne to viem. Časom sa človek stane na tých myšlienkach závislý, jeho vesmír sa zmenší na pidisvet, ktorého hranice sú vlastne hranicou jeho tela, za tou pokožkou už nevie normálne žiť a v jej vnútri je to ešte horšie, lenže tam si to aspoň riadi sám. Odrazu jediná vec, ktorú som dokonale ovládala, bola anorexia a bulímia a všetko, čo s tým súviselo.

 

„Skús sa toho len tak vzdať, skús odrazu prekonať absťák a byť čistý… Je to ťažké, ťažšie ako zvládnuť iné závislosti…“

 

Kedy ti došli sily a ty si si uvedomila, že toto je úplne dno a nastal čas, aby si sa postavila opäť na nohy?

Neviem. Myslím, že ak som bola niekedy na úplnom dne, nevidela som to ja, ale ostatní. V nemocnici som žila na infúziách, zakázali mi rýchly pohyb, chôdzu po schodoch, vozili ma výťahom, lebo mi vraj môže zlyhať srdce. Ani vtedy mi nedochádzalo, že to hovoria o mne, že je to také zlé… Mne skôr vadilo, keď som začala odpadávať a strácala som nad sebou v tých stavoch kontrolu (lebo veď ja som sa potrebovala kontrolovať!). Keď som stratila vedomie a po jeho nadobudnutí nado mnou stáli ľudia, vyrovnávali mi prsty skrútené od kŕčov a chceli ma odvážať do nemocnice. Ach, tak vtedy som sa aj hanbila, vtedy mi bolo trápne a rozmýšľala som, či to nezašlo priďaleko. Lenže, tak ako množstvo anorektičiek alebo bulimičiek som na druhý deň vstala a zase šlo všetko po starom, stokrát som si povedala „odzajtra“ a stokrát mi to „odzajtra“ nejako nevyšlo. Kým som si priznala, že je naozaj čas niečo so sebou robiť a aktívne sa na liečbe podieľať, kým mi došlo, že možno už aj chcem byť zdravá (alebo zdravšia?) a že mi choroba ide viac na nervy, ako ma uspokojuje, trvalo to príšerne dlho.

 

V čom si našla silu, vďaka ktorej si vyhrala boj nad anorexiou a bulímiou?

Neviem, či som ju aktívne hľadala. A určite som nerobila nič špeciálne, čo by som pokladala za „kľúč k vyliečeniu“. Ja som si skôr myslela, že to nemá konca kraja a že to vlastne ani nemá riešenie. Myslela som, že ak sa nestane zázrak, že prosto na bulímiu zomriem, pretože absolútne netuším, ako sa z nej asi tak dostať. Žiadne svetlo na konci tunela som nevidela. Ale! Niečo sa predsa len muselo diať, pretože som mala dobrého frajera, ktorého nezaujímala moja váha a ani jedlo. On proste pri mne stál a veril viac ako ja, že to raz dám, že sa vyliečim, že budem zase zdravá a že raz bude všetko za nami. Mala som aj skvelú psychologičku, ktorá síce nebola odborník na PPP, ale ja tvrdím, že bola odborník na mňa 🙂 . Mala som pri sebe rodinu, kamošov. Myslím, že bez toho, aby som si to uvedomovala, som pomaly nachádzala cestu, ktorá ma privádzala späť ku sebe. Že som sa učila vyjadriť city, učila som sa vzbúriť a oponovať, ale aj relaxovať a upokojiť, učila som sa, čo je normálna porcia jedla, nachádzala som nové chute a vône, moje telo sa odrazu preberalo k životu a myseľ oslobodzovala od všetkých tých „si ako prasa“, „aha čo si zožrala“, „si nechutná“…

 

„Odrazu som prežila deň bez zvrátených myšlienok na jedlo, potom z toho bol týždeň, ale nevravím, že som nemala dni a obdobia, kedy som sa znova vrátila späť a bola zo všetkého strašne zúfala a depresívna…“

 

A potom som, ešte nie celkom zdravá, otehotnela. Doteraz vravievam, že ma z toho nakoniec dostali deti, aj keď to neponúkam ako univerzálny návod na vyliečenie. Na mňa dokonale zabrali moje tehotenstvá, odrazu mi nevadilo, že sa zaguľacujem, že som „ženská“ a že sa zo dňa na deň mením. Práve naopak. Bola som na svoje telo pyšná, načúvala som mu a a fandila som mu.

 

Čo by si odporučila ženám, ktoré trpia rovnako ako si kedysi trpela i ty? Ako by mal vyzerať ich prvý krok k lepšiemu životu – k životu bez anorexie a bulímie?

Prvým krokom je asi to najťažšie, ale aj najdôležitejšie – priznať si, že máme nejaký problém a že by bolo fajn ho začať riešiť. Nie svojpomocne, lebo to málokedy zaberá (a trvá to zbytočne dlho), ale s niekým, kto sa v tom vyzná, kto tomu rozumie a kto nás liečbou bude sprevádzať. S odborníkom. Neodkladať, nevyhovárať sa, že ešte nie, že neskôr, ale sa postaviť vlastnému strachu a možno s pomocou blízkeho človeka osloviť psychológa, terapeuta. To je prvý krok a z môjho pohľadu ten najväčší! Dôležité je v liečbe aj vytrvať, nepredstavovať si, že za týždeň sme ok, že stačí mesiac, pár sedení a je to. Nevzdávať sa po prvom neúspechu a dovoliť si aj pády, je takisto dôležité. Poučiť sa z nich a skúšať to znova a znova.

 

„Táto liečba nie je ako podanie pilulky a čakanie, kedy zaberie. Tu musíme byť my tou pilulkou, bohužiaľ (a v konečnom dôsledku našťastie), musí byť pacient tým, kto chce, kto maká, hľadá, skúša, zbavuje sa, plače, čistí, prijíma a objavuje. Odborník je pri tom všetkom dôležitou barličkou.“

 

Dnes je z teba zdravá žena, ktorá je krásna, šťastná a dokonca aj veľmi úspešná. Čím alebo kým sa ti podarilo vyplniť svoje kedysi prázdne vnútro? Čo ťa napĺňa a robí opäť šťastnou?

Úspešná? 🙂 A to je čo? Ak pocit, že som ráno schopná vstať a tešiť sa na dobrú kávu, možnosť stretávať zaujímavých ľudí a písať o nich, mať kamošky, čo majú po ruke vždy fľašu dobrého vína a na každý problém tri riešenia, rodinu, ktorá vie vždy podržať, muža, ktorý veľa nerozpráva, ale akceptuje všetky moje šialené nápady a deti, s ktorými je radosť žiť v trojizbáku, do ktorého sa zmestí aj jeden šibnutý pes, tak áno, som úspešná. Ale asi skôr šťastná. Krása sa míňa, darmo, tá vonkajšia sa mení ako pohyblivé piesky, všetko sa odrazu na tele vlní a akosi stráca krivky, ovísa alebo pribúda, ale aj to pokladám za neskutočne „ľudské“ a niekedy dokonca za zábavné, a potom si vravím – tak veľa už toto telo dokázalo a tak veľmi som ho týrala, že môžem byť rada, ak mi ešte slúži. Aj so všetkými tými nedokonalosťami. No a, samozrejme, darmo to vysvetľovať mláďatám, že vnútorná krása je dôležitejšia. Podľa mňa je, ale to viem až vekom, a tiež má tá krása, čo býva vnútri, väčšiu energiu a dynamiku, má silu, ktorá dokáže ohromiť, prevalcovať, vie objímať. Veď ja sa zakaždým platonicky zamilujem do ľudí, ktorí nie sú pre niekoho krásni, lebo im chýbajú vlasy, majú krivé zuby, odstávajúce uši, šediny, vrásky, krivý nos, vysoké čelo, akné, pupok alebo umelú nohu, pokrútené prsty, krátke nohy, rengajú, ktorí neblufujú výzorom, ale vnútorne žiaria. Nemôžem za to 🙂 .

 

Či už bojujete ako zhodiť kilá, alebo ako ich nabrať, nevzdávajte sa! Pripájam sa ku Gabike a prajem vám, nech bojujete zo všetkých síl, nech vytrváte a vydržíte, nech si dookola opakujete, prečo ste sa rozhodli zmeniť. Obe s Gabikou vieme, že dokážete vyhrať a byť na seba právom pyšní. Hoci to teraz možno nevnímate, nevidíte, alebo nechcete vidieť, ste nádherní – zvonka aj zvnútra. Musíte to len objaviť.

Gabike Weissovej srdečne ďakujem za načrtnutie jej životného príbehu a želám jej len to najlepšie! 🙂

 

CATEGORY: Rozhovory, Všeobecné

Alžbeta Jánošíková

Rozhodla si sa zmeniť postavu? Inšpiruj sa efektívnymi cvikmi!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Facebook