Odvaha – máte jej dostatok, aby ste sa posunuli vpred? Presvedčte sa.

Máte chuť na román, ale nemáte naň dostatok času? Chcete sa inšpirovať z kníh, ale neviete, z ktorých? Čo tak urobiť malý kompromis. Mám pre vás pripravené tri krátke príbehy zo života obyčajných žien, ktoré dali „zelenú“ slovu ODVAHA a zaradili ho do svojho života. Možno nájdete v nasledujúcich riadkoch motiváciu, vďaka ktorej sa už viac nebudete báť.

Odvaha odísť a začať odznova.  

A nakoniec prekročila prah do obývacej miestnosti. Jej chodidlá už na sebe nemali obľúbené huňaté ponožky. Boli nahé, aby posledný krát pocítili studené parkety, ktoré sa kedysi tak studené nezdali. Potom sa postavila na chlpatý koberec presne do stredu, kde kedysi býval konferenčný stolík. Často býval zavalený ťarchou módnych časopisov, nikdy neprečítaných románov a rozbalených obálok. Občas, keď sa v tejto miestnosti zišli všetci jej srdcu blízki priatelia, stolík si vydýchol. Leskli sa na ňom už len krehké poháre od vína, v ktorých boli naliate ťaháky na skúšku s názvom Život. Pravým chodidlom zľahka prešla po tajnom mieste na koberci. Červený fľak od Merlota tam stále je, nikdy nezmizol. Aj ona si myslela, že nikdy z tohto miesta nezmizne. Lenže, mýlila sa. Nie je Merlot. Je úplne iná odroda. Pri tom pomyslení sa jej urobila jemná vráska na čele. Pohľad stále upierala do koberca. Prstami sa zabárala do červených vlákien.

Chcela do seba vpiť všetky spomienky. Chcela nezabudnúť. Chcela vôbec odísť?

Podlomili sa jej kolená a padla do náručia koženého gauča. Dlane si položila na kolená. Akoby sa nimi snažila zastaviť samú seba. Hladkali a chlácholili, aby ostala sedieť. Presne tými dlaňami sa skrývala pred všetkým, čomu nechcela veriť, čoho sa bála. Dívala sa pred seba na hrad postavený zo škatúľ, ktoré boli naplnené jej doterajším životom. Nadýchla sa pre odvahu, zovrela dlane do tvrdej päste. Veľkú guču v hrdle napokon prehltla a postavila sa. Chodidlá dali posledné zbohom tajnému Merlotovi a odkráčali si to za slnečnými lúčmi predierajúcimi sa cez žalúzie. Presne tie lúče sa už dlho snažili zachrániť malý život zabývaný v hline, ktorý býval na studenej parapete.

Hlinený kvetináč s mŕtvymi listami pozdvihla pred seba. Otáčala a skúmala na ňom každý detail. Bol tu predsa od začiatku. Všetko si pamätá. Ale čo teraz?  „Už nie je cesty späť.“ Tíško vyriekla jeho verdikt. Rozhodla sa. O pár minút neskôr sa kus hliníku roztriešti na márne kúsky vo veľkom kontajneri. Ostáva tam spolu s ďalšími veteránmi od susedov, ktorých majitelia už nevedeli zachrániť. Potom sa z predného skla zoškriabu posledné kryštáliky ľadu, na ktoré už Oskar nemal silu roztopiť. Naladí sa správna frekvencia, počká sa, kým sa vyhrejú sedačky. Už je dobre. Už je teplo. Ide sa do nového domova pre huňaté ponožky, ktoré tíško oddychujú v jednej zo škatúľ hrkotajúcich v kufri.

odvaha - máš ju? fit-way

Odvaha byť sama a byť šťastná.

V hlave si pomyselne odškrtáva prichystaný zoznam a pri tom sa pozerá na posúvací pás smerujúci k predavačke. Nemá tam toho veľa, ani málo. Tak akurát pre jednu. Otrávený hlas za pípajúcim strojom sa jej opýta, či nepotrebuje igelitovú tašku. „Nie, ďakujem.“ Odpovie jej s úsmevom na perách. Teraz jej na pravidelný nákup stačí i nová kabelka väčších rozmerov. „Budem platiť kartou, prosím.“ Má pár sekúnd na to, aby odtrhla zrak od neochotnej predavačky. Otočí hlavou rýchlo doprava. Otáča ňou tak vždy. Už od prvého nákupu do novej chladničky. Kvetinárstvo Tiffany. Prečíta ho po prvý raz. Predavačka si hlasno odkašle. „Nech sa páči.“ Tvrdá výslovnosť jej pripomenie, že ešte stále je v tomto meste cudzinka. Hoci je Slovenka, rovnako ako ona. Prstami automaticky naťuká kód. Opäť má zopár sekúnd navyše, kým sa vytlačí pokladničný blok. Zvedavo sa zasa pozrie smerom doprava. Sleduje mužskú postavu, ktorá začala hladkať nádherné ruže. A teraz tými rukami máva na usmievajúcu sa predavačku. Asi je to tá Tiffany. Vždy sa kvetinárstvo volá po majiteľke predsa. „Pani,“ preruší ju hlas oproti, „nech sa páči, tu je vaša potvrdenka, či ju nechcete?“ zasa tá tvrdá výslovnosť. „Áno, ďakujem.“ Odpovie jej na pol naštvane a na pol trpezlivo, aby si zachovala úroveň.

Dnes ju na pleci ťažilo o pol kila viac. Pôjde robiť aj jablkový koláč, aby odštartovala v kuchyni prichádzajúcu jeseň a mala aj čím uhostiť návštevu. Príde jej sestra a malá neterka. Ponáhľala sa od pokladne, a tak si nestihla urovnať nákup v kabelke. Predrie sa cez dav ľudí do oddychovej zóny s sedačkami. Keď už mala každá vec v kabelke svoje miesto, prehodila si ju cez plece a opäť sa pozrela na nápis pred sebou. Kvetinárstvo Tiffany. Akurát z neho vychádzal ten muž, čo mával na usmiatu predavačku. Teraz kráčal s rovnakým úsmevom ako ona, ktorý zakrývala veľká kytica ruží. Tým úsmevom ju presvedčil. O pár sekúnd sa už jemne dotýkala červených hlavičiek, ktoré zostali v kvetináča u Tiffany.

„Dobrý deň, pomôžem vám nejako?“ prihovorila sa jej pani v stredných rokoch s jemnými, bledými kučerami po plecia. Mala príjemný hlas, ktorý vás mal presvedčiť o kúpe hocijakých kvetov, i tých, ktoré mali čochvíľa odkvitnúť. Zaberalo to takmer na každého. Táto otázka odhalila jej zamýšľanie. V tom momente prsty odtiahla od ruží v kvetináči a pozrela sa jej celkom vystrašene do očí. Tá pani s kučerami po plecia už musela naaranžovať mnoho kytíc, prebleslo jej hlavou. Pre frajerky stredoškolákov, pre priateľku na zásnuby, pre milenky od neverných manželov.. Lenže, ona ju chcela pre seba a od seba.  „Ehm,“ hlas sa jej zastavil, „ehm, môžem vás poprosiť zviazať tie ruže?“  Nervózne si začne stískať putko od kabelky. Predavačka zobrala do rúk 7 krásnych ruží. Boli posledné. „Máte šťastie, tieto ruže sú naozaj nádherné a vždy sa rýchlo vypredajú. “ Opatrne ich položila na stôl a začala ich zväzovať o čosi precíznejšie a s väčším citom ako by to robila pri gerberách. Asi boli naozaj niečím výnimočné. Pomyslela si. Predavačka sa opäť snažila o nadviazanie konverzácie. „A pre koho sú?“ Určite je to niekto významný a pre vás veľmi dôležitý človek.“ Je to predsa bežná otázka predavačky kvetov, dokonca vedela, že ju dostane, ale aj tak ju na minútu ochromila.

Cítila sa ako človek, ktorý sa dostane na súd, alebo do spovednice a má silnú potrebu povedať pravdu, hoci sa jej zdráha. Bojí sa, že ho ten dotyčný na druhej strane odsúdi, lebo čin, ktorý spáchal je asi hriech, ale pre „hriešneho“ znamenal vykúpenie.

A tak tam stojí uprostred džungle kvetov a hľadá správne slová, ktorými by obhájila svoj čin. „Viete, nie sú pre nikoho. Sú v podstate pre mňa.“ Pred slovným spojením pre mňa dala ešte pauzu, aby mala dostatok času na vyslovenie niečoho, čo ju momentálne definovalo. A čo ešte pred tým nikdy nepovedala nahlas. Predavačkin úsmev sa zrazu vytratí z tváre a jemné vrásky okolo pier sa zvinú do iného tvaru. „Tak to potom asi začínate novú kapitolu v svojom živote, však?“ opatrne vysloví otázku a pri tom nespúšťa oči od uväzovania mašličky na hrubých stonkách. Možno tie oči tak schválne nechala uprené, aby si dievča s jablkami v kabelke, uvedomilo svoju odvahu.

Odvahu prijať svoj život taký, aký momentálne je. Život o nej a život pre ňu.

Vôňa škorice sa vznášala až ku červeným lupeňom, ktoré sa udomácnili v ešte nepoužitej váze. Jablkového koláča ubúdalo pomaly, ale isto a úprimný smiech malej neterky vpisoval do stien v obývacej miestnosti nový život. Neušiel im ani rozhovor dvoch sestier a vysvetleniu, od koho a pre koho je kytica ruží. „A vieš, že teraz vyzeráš úžasné? Možno sama, ale na správnom mieste.“ Žmurkla na ňu mama malého krpca, ktorá už vie ako chutí príchuť bytia na správnom mieste. A z nej konečne opadla kŕč, ktorá zvierala jej úsmev ako v kazajke. „Začínam nový život, život, ktorý som si vždy priala mať a som na to hrdá.“ A potom venovala pohľad tým najkrajším ružiam, ktoré doposiaľ videla a v tej chvíli bola nesmierne šťastná, že ich má doma.

Odvaha nebyť egoista a robiť kompromisy.

Držali sa okolo ramien, sýtočervené hlavy mali blízko pri sebe. Boli oblečené do svojej nahej krásy a ich útle nohy sa zľahka dotýkali hladiny napusteného bazéna. Bazéna pre tulipány. Boli to vznešené princezné rodu Tulipa tubergeniana. Hoci boli príliš pyšné na to, aby si to priznali, tešili sa kryštálovému sklu, ktoré stálo presne v strede okrúhleho dreveného stola. Nové miesto im dávalo dovtedy nepoznaný pocit akejsi zvláštnej slobody a uvoľnenosti. Do chrbta sa im opierali posledné hrejivé lúče uja Augusta. Dostali chuť zabudnúť na svoju vážnosť, chceli sa unášať na vlnách hudby rovnako ladne ako dve postavy stojace pred nimi.

Otvorila chladničku a vybrala z nej všetky suroviny na prípravu polievky i druhého jedla. Plnú náruč ingrediencii o chvíľu vykladala na kuchynskú linku. Zatiaľ čo bola ponorená v myšlienkach do receptu, čo chcela pripraviť, on stál pri barovom pulte, ktorý sa nachádzal oproti kuchynskej linke. Jej mobil ostal na barovom pulte, keď sa nedívala, rýchlo ho odblokoval a naťukal meno, ktoré mu celý deň chodilo po rozume. Nepostrehla to. Miesto toho ho chcela ešte poprosiť, aby jej podal zo skrinky vedľa neho mixér, rozhodla pripraviť aj koláč. Keď sa otočila, zrazu sa z jeho pier začali rinúť slová, ktoré sa snažili ísť v rytme piesne od Earth, Wind & Fire – September.

Do you remember the 21st night of september?
Love was changing the minds of pretenders
While chasing the clouds away.

Ladným krokom zosadol z barovej stoličky, jej sa pomaly začali dvíhať kútiky pier dohora. O dva kroky ďalej už bol pri nej. S prepožičaným výrazom speváka Eartha jej šikovne uchmatol zásteru z rúk. Po zaviazaní uzlíku nasledovalo americké pretenders s neamerickým r. To už sa smiala s otvorenými ústami. Ani jej hlasný smiech a pobavenie v očiach ho neodradilo a posledný verš dokončil presne podľa jeho predstáv. Away vytiahol dohora a ju si privinul ku sebe. Do you remember.. mužský hlas nasledoval refrén, telá už neboli pri sebe, len ruky sa navzájom objímali. The 21st night of september, ruky sa nadvihli nad hlavy spevákov. Nasledoval malá pauza, ktorá znamenala výzvu pre zvonovitú sukňu s kvietkami. Bolo to stále veľa času na to, aby sa pozdravili ich šibalské iskry v očiach. A potom sa zvonovitá sukňa zatočila o pol otočky viac. Tak, aby sa v jej vlasoch mohol rozplynúť jeden malý bozk.

Do you remember.. provokatívne zopakoval pri krájaní petržlenu, zdvihol obočie a očami ju vyzval na pokračovanie.Už žiadne remember, pekne krájaj, aby sme mali obed, čo najrýchlejšie hotový. Podišla k nemu. Hoci bolo každé koliesko iné, a hlavne boli hrubé, to sa do polievky nehodí, nepovedala nič. Zakusla si do jazyka. Na miesto toho mu pohladkala predlaktie a pochválila ho. Rovnaký scenár čakal aj mrkvu, kaleráb a pór. Miešala a miešala a snažila sa v hrnci nájsť útechu, že to nebude až také zlé, ako to vyzerá. Zelenina pomaly mäkla, otvorila balíček pohánky. Vedel, čo ho čaká a tak zobral varnú kanvicu, podišiel ku kohútik a pustil prúd vody. „Pohánka sa musí prepláchnuť vriacou vodou, aby stratila horkosť.“ Vždy mu tým pílila uši. No kiežby to zlepšilo i tú jeho chuť. Neuznával tú obilninu, ale nebrblal. Sparil pohánku a s ňou i svoje pripomienky.

Pyšné princezné naponáhlo vyrovnali svoje uvoľnené telo, ktoré sa ešte pred chvíľou vlnilo v rytme hudby. Keď v kryštálovom bazéne ustálila hladila, prišla ich pozrieť prvá návšteva. Dobre vedeli, že si ich budú tí šikovní tanečníci so záujmom prezerať a tak vystrčili svoje červené hlávky čo najvyššie a zavreli oči. Náhle pocítili ľudský dotyk, tak jemný a nežný až roztopil ich naškrobenú drezúru. „Sú nádherné!“ povedala len tak pre seba a vzala kovovú lyžicu do ruky. Potom pozrela do hlbokého taniera hrubých koliesok nakrájanej zeleniny. Povzdychla si a zasa očami zablúdila ku červeným tulipánom. Prvý krát ich dostala od toho neamerického speváka, ktorý teraz chlípka polievku a dostáva ich dodnes. Dostáva ich vždy s jednou pusou a venovaním, že by si nemala kupovať kvety sama, že na to je tu predsa on. Ale on je tu pre ňu aj v dobrých a zlých časoch, premýšľa so sklopenou hlavou v tanieri. Lyžicou rozvíri polievku, načiahne sa ňou k ústam, jemne pofúka, napokon ju ochutná. „Nie je taká zlá ani s hrubými kolieskami zeleniny.“ Pomyslí si. Pozrie sa na toho fešáka pred sebou a uvedomí si, že bez neho by tá polievka asi taký šmrnc nikdy nemala.

Odvaha robiť kompromisy ešte neznamená urobiť zlé rozhodnutie. Možno práve odvaha prijať seba aj druhých, môže znamenať krásny začiatok niečoho výnimočného. Niečoho, čo by po ceste len jeden človek nikdy nenašiel.

Ďalšie motivačné články a príbehy zo života: 

Dievčatá, ktoré v sebe objavili vášeň pre šport. Inšpiruj sa nimi!

V čom spočíva sila? Vtedy, keď začneme, pokračujeme alebo skončíme?

Na vlastnej koži: Ako vyzerá život s Crohnovou chorobou.

CATEGORY: Motivácia

Alžbeta Jánošíková

Sladké maškrty ku kávičke:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Facebook