O tom, že Hriešny tanec je tiež motivácia a ty by si nemala sedieť v kúte!

Ktorá z vás miluje Hriešny tanec? Ak ťa tento film chytil za srdce, určite si pamätáš na scénu, kde Baby nebude sedieť v kúte, že? 🙂 Bez rozdielu na to, či máme rady tento film alebo nie, každá z nás si želá, aby nesedela v kúte a bola presne tá Baby, ktorá zvládla povestnú zdvíhačku. Je to vôbec možné, zdvihnúť život tak ľahko do výšky a byť naň právom pyšná? Poď nájsť na to odpoveď v mojich riadkoch odo mňa pre teba. Prajem ti príjemné čítanie.

„Baby, nebude sedeť v koute!“

So zatajeným dychom čakám, kedy sa Baby postaví a pôjde si odkrútiť posledný tanec. Oči stále upieram na obrazovku, moja zovretá dlaň s prázdnym pohárom od čaju chce naslepo nájsť stolík plný usmrkaných vreckoviek. Keramický hrnček zhodí zo stola zopár použitých vreckoviek. Nevadí. Teraz sa nesmie človek rozptyľovať. Pri tejto scéne sa to fakt nehodí a tak si už len potichu pritiahnem perinu o čosi vyššie k brade. Pre prípad, keby sa mi, nedajbože, skotúľala slza po líci. Lebo tá sa vždy derie na svet pri prvých tónoch ich poslednej piesne. Je deväť hodín, sobota večer, ležím s chorobou pod perinou a veľmi bojujem, aby ma tento „doják“ nedojal. A teraz jej Patrick Swayze hladí podpazušie. Ach, aj ja chcem, aby mi Patrik hladil takto podpazušie. Miesto Swayzeho mám extra jemné vreckovky na zošúchaný nos od smrkania. I to je niečo, pomyslím si a utriem si známky dojatia z líc. Z balíčka vytiahnem poslednú vreckovku, akurát mi to vyšlo na koniec filmu, celkom smutne si vyfúkam nos.

Pofilmové rozjímanie ťa môže stáť aj palec!

A už idú titulky. Už je koniec. Len biele na čiernom a do toho nenásilná hudba, ktorá má v divákovi vyvolať príjemné pocity. Sedím ešte stále pred obrazovkou a stále hľadím pred seba. Myslím, že práve pasáž s titulkami na konci vznikla preto, aby si diváci mohli utvoriť mienku o filme. Jednoducho, aby si ho mohli prehrať ešte raz v zrýchlenej verzií, odsúdiť niektorých protagonistov, súhlasiť s pár naučenými frázami alebo len potrebujú čas na to, aby si do toho tajného šuplíku niekde hlboko v duši uložili  tento jedinečný moment, ktorý im pripomenul, že príbeh bol aj o nich. A tak potom vznikajú zranenia v domácnosti. Keď mama strúha mrkvu na šalát a vie, že o pár minút sa domov dovalí celá rodina. Vie, že má ešte chvíľku čas len pre seba a tak pri druhej mrkve vytiahne zo šuplíka spis spomienok a listuje si medzi nimi. Len tak sa pohráva so scenárom, ktorý režisérovi filmu vyšiel, ale jej, bohužiaľ, nie. Ona tam stále krája tú mrkvu a cíti, že čosi nie je v poriadku, že sa niekde stala chyba.

O tom, že Hriešny tanec je tiež motivácia a ty by si nemala sedieť v kúte!

Koľko sa vsádza na rozum a koľko na cit?

Teplo perín opúšťam nakoniec s uvoľneným nosom, ktorým sa dá celkom príjemne dýchať. Tie čaje majú asi predsa len niečo do seba, spokojne zoberiem vreckovky aj prázdnu šálku od zázvorového čaju a idem s tým celým nákladom do kuchyne. Mám takú fajn po-filmovú náladu. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Baby nesedela v kúte. Pri pohľade na padajúce vreckovky do koša som sa usmievala od ucha k uchu. Potom som ho zatvorila. Oprela sa o kuchynskú linku. Ruky založila na prsiach a chvíľku ešte len tak rozjímala. Baby to fakt dokázala. Za tri týždne sa stihla zamilovať, pohádať, užiť si trošku leta i pekla s otcom, ktoré zvládla napokon rovnako s prehľadom ako povestnú zdvíhačku.

Išla do toho po hlave, všetko vsadila na pocity, hoci to nebolo moc „košér“ s tým, čo jej hovorila hlava.

Chcelo to i dobre premyslený plán, trošku tajnostkárstva, i pot a slzy nechýbali. A stali sa aj zlé veci, veci nepredvídateľné, také, ktorým sa človek vyhýba oblúkom, ale Baby asi vtedy žiaden oblúk nevidela, tak sa im jednoducho nevyhla. Ale zvládla to s červeným rúžom na perách, trochu roztrasenými kolenami a revoltou v očiach.

Čo urobíme s melónom?

Mám taký pocit, že každá z nás si nosí svoj život na rukách ako Baby držala v rukách ten veľký melón. Ono to zo začiatku vyzerá tak, že na čo mi je melón, čo s tým budem robiť, a veď vyzerám blbo, keď ho nosím. Asi by som sa s ním mala schovať kdesi do kúta, kde ma nikto neuvidí, tak predsa nič nepokazím. A možno, keď práve toto spravíme, pokazíme to na plnej čiare. Možno by sme sa mali inšpirovať odvahou Baby a vsadiť všetko na intuíciu, ktorá nás ťahá do nepoznaného. Možno to bude zo začiatku iné ako sme očakávali. Budeme sa cítiť fakt mizerne, čudne a očami budeme blúdiť po stenách so značkou najbližšieho východu. Ale to je správne, že to tak cítime. Máme rešpekt, to je v dnešnej dobe vzácne. Cítime našu rozdielnosť, cítime, že sme na začiatku našej cesty, ktorú sme si vybrali. Tak pekne ešte v tej miestnosti vydržme, postojme s tým melónom a počkajme, čo sa stane. Niekedy si nás osud vyberie tak ako si vybral Patrick Swayze Baby a tá veru vtedy ešte netušila ako dobre to nakoniec dopadne :).

Happy end – mýtus alebo realita?

A tak som tam stála opretá o kuchynskú linku a dívala sa na chladničku pred sebou. Bola farebná od magnetiek, len sa to tam tak hemžilo rôznymi názvami zahraničných krajín. Stála som so založenými rukami, ale iným výrazom. Konečne som cítila koniec môjho filmu – tak nejako by sa dal popísať ten výraz. Dopracovala som sa nakoniec jednej kapitoly v živote a bytostne som to cítila. Prechádzalo to celým mojím telom. Pri pohľade na poslednú magnetku, ktorú som domov priviezla sa to vo mne ešte viac umocnilo. A Hriešny tanec bol akési sladké „enter“ za celým procesom. Hotovo. Priečinok uzavretý. Ruky som uvoľnila zo zovretia a pomalými krokmi sa približovala k chladničke. Toľko rôznych ľudských priečinkov na jednom mieste, očami som prechádzala hore-dolu. Zastavila som až na tej najčerstvejšej magnetke. Jeden kútik pier mi vyskočil nahor. Tak šibalsky a odvážne. Možno mi vyskočil tak rovnako ako Baby, keď sa presvedčila o tom, že nikdy neobanuje deň, keď so svojim melónom prechádzala cez miesto, na ktoré vsadila všetko vrátane seba.

O tom, že Hriešny tanec je tiež motivácia a ty by si nemala sedieť v kúte!

PS: Ženy, buďte odvážne. Nesnívajte v kuchyni, nesnívajte ani pod tečúcou vodou zo sprchy. Nezakryjete to. Sny, vášne, túžby. Ak tomu nedáte život, život vám to zoberie. A možno i kus prstu pri strúhaní mrkvy. Preto buďte tak trochu ako filmová Baby s odvahou ostrieľaného pokerového hráča. Buďte tak trochu ako vaša mama, ktorá vám vždy vie zalepiť rany jej leukoplastom skúseností.  A tak trochu buďte i ako vaše vysnené JA. Už len to, že si to predstavíte vyhráte. Porazíte to staré, škaredé „káčatko“, ktoré sa bojí vystúpiť a byť vznešenou labuťou. I z Baby sa stala labuť, prečo by sa nemohla stať i z vás? Staňte sa ňou, aby ste mohli konečne vzlietnuť do výšin :).

CATEGORY: Motivácia, Všeobecné

Alžbeta Jánošíková

Ďalšie motivačné články:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Facebook